4.diel
Čo mám robiť? Ani neviem prečo som ho zastavil, počkať viem! Nechcem aby odišiel, bez neho sa cítim prázdny. Neviem ešte čo je to za pocit, ale viem že nechcem aby odišiel.
"Prosím zostaň. Neopúšťaj ma." z očí mi začali tiecť slzy. Silno som sa držal jeho ruky, aby mi nemohol újsť. Snažil sa mi vytrhnúť, ešte viac som mu stisol ruku.
"Neopúšťaj ma! Prosím, nenechávaj ma tu samého." chcel som mu skočiť do náručia ale bolelo ma celé telo. Vytrhol sa mi a donútil ma si lahnúť.
"Nikam nejdem. Neboj sa zostanem s tebou." pohľadil ma po líci.
"Čo je tu za hluk!" zakričala sestrička."Á už si sa zobudil, zavolám hneď doktora." povedala a už po nej nebolo stopy. O pár minút prišla aj s doktorom.
"Tak ako sa má náš pacient?" prišiel ku mne a začal ma kontrolovať.
"Vyzerá to, že za chvíľu budete môcť ísť domov a ja dúfam, že sa už nikdy nepokúsite niečo také urobiť!" pozrel sa na mňa zamračene. Jemu sa to hovorí! On nezažil to čo ja, ale nechcem to už urobiť. Chcem zostať s Danielom a preto to nesmiem urobiť.
"Sľubujem" usmial som sa.
"A ešte sa chcem spýtať, ublížil vám niekto? Totiž máte zranenia, ako keby vás niekto zneužil" stuhol som. To sa musel nato spýtať?! Ukapla mi prvá slza. Daniel sa ku mne sklonil a začal ma utešovať.
"Pán doktor ak dovolíte, tak vám to radšej poviem ja a na chodbe." ponúkol sa Daniel a doktor prikývol. Vyšli na chodbu a so mnou zostala sestrička.
"Váš priateľ vás musí mať strašne milovať. Celú noc zostal tu a čakal kým vás donesú z operačky." začervenal som sa .
"O-on nie je môj priateľ" pozeral som sa zahanbene na svoje ruky.
"Prepáčte to som nevedela. Mne to tak prišlo, chováte sa tak a dúfam že sa to čoskoro zmení." usmiala sa,"Totiš hrozne sa k sebe hodíte." bol som v rospakoch. Ja by som s ním rád chodil, ale neviem ako on. Čo keď nie je na mužov? Daniel sa vrátil a prišiel ku mne,"Už musím ísť, vraj nie som tvoj príbuzný takže tu nemôžem byť. Ale sľubujem, že zajtra prídem" dal mi bozk na líčko a ja som sa začervenal.
"A-ahoj" povedal som než odišiel. Usmial som sa, som šťastný. Zavrel som oči a odobral sa do ríše snov s myšlienkou, že ďalšie zajtrajšká budú krajšie.
Vošiel som do svojho bytu. Bol znova tak prázdny, bez života. Shodil som bundu na stoličku. Vošiel som do kúpeľne a začal čistiť zaschnutú krv z dlážky. Je to moja vina, keby som na neho nezačal kričať. Vlastne som ani nemal dôvod kričať. Mal by som ho nechať ísť, ale ak chce aby som s ním zostal, tak mu to splním. Milujem ho. Strašne ho milujem a nehodlám ho stratiť. Bytom sa ozval zvonček. Znudene som vtsal a odobral sa ku dverám. Len čo som ich otvoril, tak sa mi do bytu nasačkoval ten votrelec.
"Čo tu chceš?" spýtal som sa naštvane mladšieho brata. Vlasten je to iba môj nevlastný brat. Rozvalil sa na gauči a moju otázku ignoroval. Nadýchol som sa,ž ináč by som ho asi zaškrtil.
"Vypadni!!" skríkol som na Nikolasa, ale on sa k ničomu nemal. Fajn ak to nepôjde po dobrom. Áno, ako vydíte nemám s ním dobrý vzťah, vlastne s celou rodinou nemám dobrý vzťah. Prišiel som k nemu, chytil ho za zápestie a viedol ho ku dverám.
"Dan, prosíím nie! Prosím nechaj ma u seba, doma už nemôžem zostať." začal prosiť. Nezaujímalo ma to a ďalej som ho ťahal až ku dverám, tam som ho vyhodil na zem. Spadol, ale to mi bolo jedno. Iba tam sedel a mal sklonenú tvár, chcel som zatvoriť dvere, ale Nikolas sa na mňa pozrel s uslzenou tvárou. Prekvapene som sa na neho pozeral.
"Nemám kam ísť. Rodičia ma vykopli a vydedili. Prosím nechaj ma u seba. Sľubujem, že ti budem pomáhať s domácou prácou. Najdem si prácu a budem ti platiť polovicu výdavkov." nedokázal som uveriť tomu čo povedal. Ale je pravda, že by som ho asi nedokázal vyhodiť a nechať ho na ulici.
"Fajn" rezignoval som. Podal som mu ruku a pomohol mu vstať. Zatvoril som dvere. "Čo si vlastne urobil, že ťa vyhodili a vydedili?"
"Nooo...vieš" usmial sa" poznáš toho Erika...syna majiteľa tej veľkej firmi?" prikívol som."tak ja...nooo.....
:3
(Abby, 10. 8. 2013 22:25)